Do histórie slovenského tenisu sa zapísal ako jedna z najvýznamnejších hrácskych osobností povojnovej éry, neskôr ako úspešný tréner a funkcionár.
Po príchode na vysokoškolské štúdiá do Bratislavy však už definitívne zvítazil v jeho športových záujmoch tenis.
Roku 1950 prestúpil do Slovana Bratislava a z tohto klubu nikdy neodišiel.
Pevný tréningový režim a silná konkurencia vynikajúcich hrácov mu otvorili cestu do absolútnej slovenskej špicky. Vynikal razanciou všetkých úderov a povestným bol najmä jeho skvelý forhend.
Získal tituly majstrov Slovenska vo dvojhre v rokoch 1954, 1960 a 1962, vo štvorhre v rokoch 1951, 1957 a 1960 a v miešanej štvorhre v rokoch 1956 - 1957 a 1959 - 1960.
V celoštátnom tenisovom rebrícku bol roku 1960 na 6. a o rok neskôr na 7. mieste.
Roky bol lídrom prvoligového klubu Slovana CHZJD Bratislava, ktorý v tom case hral dôstojnú úlohu v s. najvyššej sútaži.
Po kariére sa stal v Slovane trénerom prvoligových hrácov a v tejto pozícii pocas viac ako dvoch desarocí vychoval niekoko generácií slovenských reprezentantov.
V tom čase sa už aktívne zapojil aj do funkcionárskej práce, pri organizovaní medzinárodných turnajov, pri riešení sociálnych problémov hrácov a neskôr najmä pri prevodoch pôvodne len užívaného majetku do vlastníctva TK Slovan Bratislava.

V roku 2008 bol uvedený do siene slávy slovenského tenisu.