Ivan Sokol sa narodil v rodine prominentného slovenského autonomistického politika Dr. Martina Sokola ako tretí syn. Keď mal sedem rokov, jeho otca odvliekli do Sovietskeho zväzu, kde ho väznili štyri roky. Priskoro stratil aj matku. Pevné zväzky kresťanskej rodiny boli celoživotnou posilou pre neho, aj pre jeho bratov. Pod vplyvom neradostných zážitkov raného veku sa formoval jeho vzťah k viere, národu a spravodlivosti, a predsavzatie študovať právo a teológiu. Keď v danom čase a s takou rodinnou anamnézou sa to ukázalo ako neuskutočniteľné, zavážili jeho hudobné predpoklady. V menej ostro sledovanej hudobnej sfére bolo možné jeho prijatie a úspešné ukončenie štúdia organovej hry na Konzervatóriu v Bratislave. Na VŠMU sa nedostal, pretože rektor Andrej Bagar odmietol pripustiť syna predsedu Slovenského snemu na školu. Krátko po tomto neúspechu ho odvelili povestného PTP.
Až keď roku 1961 profesor pražskej AMU Jirí Reinberger spoznal jeho veľké nadanie, umožnil mu študovať na vysokej škole. Už v tom čase bol držiteľom cien z medzinárodnej súťaže Pražského Jara a Bachovej sútaže v Lipsku. Neskôr profesor Reinberger zariadil, aby na košické Konzervatórium premiestnili organ, ktorý národný podnik Varhany Krnov práve vystavoval v Bruseli. Keďže bol jeho prominentným žiakom, umožnil mu, aby tu nastúpil ako prvý pedagóg organovej hry. Spolu s protagonistami novozaloženej Štátnej filharmónie - Bystríkom Režuchom, Annou Kovárovou, potom Lubomírom Cížkom , Karolom Petróczim a so skladateľmi Jozefom Grešákom a Jozefom Podprockým – pozdvihli Košice na druhé naše hudobné centrum.
Podarilo sa mu založiť Medzinárodný organový festival (najstarší na Slovensku) v Košiciach, neskoršie aj pravidelné cykly koncertov v Bardejove a v Humennom a presadiť postavenie koncertného organa v sieni ŠF. Začal tu, ale aj na iných miestach intenzívne nahrávať na gramofónové dosky. Postavil si náročný umelecký cieľ, a to nahrať kompletné organové Bachovo dielo. Okrem toho mal predstavu podnecovať a následne uvádzať celý rad organových diel strednej generácie slovenských skladateľov. Nie všetko sa mu darilo.
Keď roku 1976 novodosadený riaditeľ Konzervatória Merešš zaviedol polovojenský, silne ideologizovaný režim a znemožnil mu jedinú možnosť umeleckej prípravy, nočné cvičenie na školskom organe, odišiel a ostal na „voľnej nohe“. Vymenovaním za sólistu ŠF našťastie získal možnosť stáleho kontaktu s nástrojom. Po odsťahovaní sa do Bratislavy nedokázal zabrániť jeho schátraniu. Aj keď tu ostal žiť, jeho umelecká a organizačná činnosť bola spätá s východným Slovenskom. Z Bachovho rozsiahleho diela sa mu podarilo nahrať len niečo cez polovicu, paradoxne práve v čase, keď bol organ proskribovaným nástrojom. Pokračovanie v projekte po zmene režimu v roku 1989 zamrzlo kvôli sprivatizovaniu a následnému pádu medzinárodne úspešného a prosperujúceho slovenského hudobného vydavateľstva OPUS.
V pedagogickej činnosti pokračoval až od roku 1995 ako hosťujúci profesor na VŠMU. Bol všeobecne obľúbený ako milý, nekonfliktný kolega, veľkorysý a dobroprajný k žiakom. Jeho priateľská, pokojná povaha, skromnosť, neokázalosť vystupovania a ochota pomôcť každému a každej dobrej veci, mu zabezpečila široký okruh priateľov z rozličných umeleckých i občianskych sfér.
Okrem pedagogicko-výchovnej práce sa venoval koncertnej činnosti na domácich a zahraničných pódiách – Rusko, Nemecko, Maďarsko, Poľsko, Belgicko, Švajčiarsko, Francúzsko, pobaltské štáty, ázijské republiky, zámorie v štátoch USA a Mexiku a i.
Popri mnohých domácich festivaloch sa predstavil v rámci Pražskej jari, Medzinárodného hudobného festivalu v Brne, na festivaloch v Olomouci, Ostrave, v rámci Wiener Festwochen, na slávnostiach v Krakove, Vroclavi, Lodži, v Olive (Gdansk), na festivaloch v Istanbule, Bruseli, Stockholme, Arnstadte, Erfurte a Hamburgu.
Interpretoval a nahral mnoho významných organových diel všetkých štýlových období domácej aj zahraničnej tvorby na Slovensku i v zahraničí. Široké repertoárové spektrum obsahuje nielen vynikajúci citlivý ponor do hlbín Bachovej hudby a celostný prehľad skvostnou svetovou organovou literatúrou, ale jeho majstrovstvo odkrýva aj cenné bohatstvo organového umenia domácej proveniencie (J. Grešák, J. Podprocký, I. Parík), ktoré právom našlo svoje miesto na početných hudobných nahrávkach.
Okrem všetkých slovenských orchestrov spolupracoval tiež s poprednými českými orchestrami, ako aj s ďalšími zahraničnými telesami (napr. vo Vroclavi, s Krakovskou i so Sofijskou filharmóniou, so súborom Collegium musicum des WDR a ďalšími). Ako sólista spoluúčinkoval so slovenskými dirigentmi (Ondrej Lenárd, Ľudovít Rajter, Bystrík Režucha, Štefan Róbl, Ladislav Slovák, Róbet Stankovský, Ján Zimmer), českými (Karel Ančerl, Mario Klemens, Jiří Kout, Tomáš Koutnik, Stanislav Macura, Lubomír Mátl, Václav Neumann, Libor Pešek, Jindřich Rohan, Milivoj Uzelac) a s ďalšími zahraničnými dirigentmi (Leopold Mayer, Alfred Walter atď.). Spolupracoval s významnými domácimi inštrumentalistami a spevákmi.
Ako popredný reprezentant domáceho i zahraničného interpretačného umenia získal mnohé ocenenia medzinárodných organových súťaží a bol členom medzinárodných porôt.
Za všetky svoje úspechy vďačí iba vlastnej mimoriadne náročnej, sústavnej a dôslednej práci. Hudbu vnímal ako boží dar, v Bachovom diele obdivoval geniálnu zákonitosť tvorivého procesu. Ako koncertný umelec sa cítil predovšetkým tlmočníkom skladateľových ideí. Pristupoval k nim úprimne a prosto, bez snahy vnášať do hry iné prvky, než tie, ktoré obsahuje autorov hudobný zápis. Neprikláňal sa k „štýlovému“, „poučenému“, ani „svojskému“ ponímaniu interpretácie, ani k teoretizovaniu, nenútil sa k „čítaniu medzi riadkami“. Intonačná a rytmická precíznosť realizovania strohého zápisu v zaujatí vlastnej muzikality, to bola jeho umelecká priorita, ktorá ostáva zachovaná v nespočetných nahrávkach ako charakteristika jeho organovej hry.
Pôsobenie:
1960 - 1961 učiteľ na ľudovej škole umenia v Bratislave
1964 - 1974 pedagóg organovej hry na Konzervatóriu v Košiciach, kde aj založil oddelenie pre organ (napr. žiaci Vladimír Rusó, Anna Zúriková)
1974 sólista Štátnej filharmónie Košice
od 1995 VŠMU, organový pedagóg (napr. žiak Stanislav Šurin)
Zásluhy:
Na košickom konzervatóriu založil organovú triedu – v rokoch 1964 - 1977 tu vychoval celý rad úspešných organistov (o. i. V. Rusó, A. Zúriková, M. Mesíková, E. Dzemjanov a i.).
V roku 1971 založil Medzinárodný organový festival v Košiciach, ktorý sa na dlhší čas stal súčasťou Košickej hudobnej jari.
V roku 1992 založil Organové dni Jozefa Grešáka v Bardejove.
Presadil postavenie koncertného organa v sieni ŠF.
Participoval tiež na organizácii Humenských organových dní Š.Thomána
viedol letné interpretačné kurzy.
Inicioval údržbu a podporoval opravu viacerých historických organov na Slovensku, čím ich sprístupnil pre koncertovanie.
Ocenenia:
1979 menovaný zaslúžilým umelcom
Pocty:
V roku 1998, pri príležitosti osláv Dňa mesta Košice, bol menovaný za Čestného občana mesta Košice - za pedagogickú prácu v odbore organovej hry na konzervatóriu v Košiciach, iniciatívu a vznik Medzinárodného organového festivalu, dlhoročné sólistické pôsobenie na pôde Štátnej filharmónie, Košice a významnú koncertnú činnosť.
Bibliografia:
Urbančíková, Lýdia: Aby múza našla príbytok (rozhovor). In: Večer, Košice 3. 10. 1989
Ursínyová, Terézia: Rozhlasový zápisník (Pocta Ivanovi Sokolovi). In: HŽ 2002/7–8, s. 36
Skřepek, Roman: Organy v Košiciach. In: HŽ 1993/21, s. 7
International Who’s Who in Music and Musicians’ Directory. Thirteen Edition: . Cambridge 1992/93, s. 1051–1052 (England)
Čížik, Vladimír: Gramorecenzia (nahrávky opusov J. S. Bacha). In: HŽ 1990/20, s. 6
Čárska, Etela: Zaslúžilý umelec Ivan Sokol. Laureát štátnej ceny. In: HŽ 1987/9, s. 7
Čurilla, Štefan: Medzinárodný organový festival. In: HŽ 1980/12, s. 4
Ursínyová, Terézia: Americké turné Ivana Sokola. In: HŽ 1979/2, s. 6
Ursínyová, Terézia: Noví zaslúžilí umelci. Ivan Sokol. In: HŽ 1979/11, s. 1
-zs-: Gramorecenzie. Súčasná slovenská organová tvorba. Ivan Sokol – organ. In: HŽ 1977/11, s. 5
Skřepek, Roman: Ivan Sokol – Predstaviteľ slovenskej organovej školy. In: HŽ 1971/11, s. 3
Kuxová, Milena: Večne krásne dobrodružstvo (rozhovory). In: Večer, Košice 17. 7. 1987
Adamčiaková, Vlasta: Profil měsíce. Zasloužilý umělec Ivan Sokol. In: G 79
|
Vítam aktivitu projektu osobnosti.sk a páči sa mi. Častokrát totiž zanedbávame osobnosti vo vzťahu k svojej vlastnej histórií aj vo vzťahu k Slovensku. Cez osobnosti sa poznajú národy a štáty. Osobnosti sú ľudia, ktorí dokážu robiť nielen pre seba, ale aj pre okolie a navyše z ich práce čerpá celá spoločnosť.
Osobnosti sú ľudia, ktorí sa zapísali do dejín a sú autormi niečoho, čo je trvalé a nemá pominuteľnú hodnotu. Čas ukáže najlepšie, ako to vlastne v skutočnosti je. Pretože ozajstné osobnosti nezapadnú prachom.
Pre mňa
je osobnosťou Slovensko ako také. Myslím si, že Slovensko si zaslúži titul osobnosti. A na Slovensku sú to ľudia, ktorí nás takto reprezentujú.
Projekt Osobnosti.sk si veľmi vážim. Považujem za dobré, že vznikol a že sa etabloval v našom spoločenskom
prostredí. Naši ľudia sa takto pripomenú ďalším. Možno to budú pre niekoho vzory, ktoré budú chcieť dosiahnuť. Lebo títo ľudia pomaly, ale isto zaniknú.
Žijeme v dobe, kedy sa osobnosťami stávajú produkty mediálnych kampaní a hviezdy rôznych reality show. Naozajstný význam pojmu osobnosť degraduje. Skutočné osobnosti sú často krát v úzadí a málokedy poznáme práve ich názor na rôzne problematiky našej spoločnosti. Aj z týchto dôvodov vznikla asi pred troma rokmi myšlienka zrealizovať projekt Osobnosti.sk.
