„Núdza úbohého národa našeho je nevýslovná, potreby jeho nesčíselné. Rodu môj milý. Národe slovenský. Spal si duševne stá, ba tisíce liet, precitni k práci človeka hodnej a sebe užitočnej: ver mi, nevyhneš sa práci, bo práca je určenie tvoje.“

Základnú školu navštevoval vo Veselom a v Trnave
1806 - 13 gymnázium v Trnave
1813 - 15 filozofia na bohosloveckom seminári v Trnave
1815 - 19 teológia na ústrednom seminári v Pešti (1828 titul doktor filozofie a slobodných umení na peštianskej univerzite)
1821 teologické štúdia skončil v Ostrihome

Narodil sa v rodine slovenského roľníka vo Veselom. Jeho detstvo bolo poznačené chudobou a smútkom z predčasnej smrti obidvoch rodičov. Keď mal deväť mesiacov, zomrel mu otec. Ako sedemročnému mu zomrela aj matka. Ujal sa ho spolu so sestrou Ondrej Jelenčík, tamojší kasnár Antola Révayho. Bezdetný vzdialený príbuzný manželský pár ho dal na štúdiá, keďže vynikal bystrosťou a usilovnosťou. Pustil sa s veľkým oduševnením do učenia cudzích jazykov (maďarčina, nemčina, francúzština ).

K jeho základným prednostiam patrili vzdelanosť, štedrosť, mravnosť, odvaha a tolerancia, schopnosť získať si prirodzenú autoritu a viesť iných. Bol obdarený veľkými duševnými schopnosťami, ktoré sa snažil využiť v prospech svojho národa.

Vyšiel z trnavského bernolákovského prostredia, neskôr sa pod vplyvom J. Kollára, M. Hamuljaka, P. J. Šafárika stal prívržencom idey čs. národnej a jazykovej jednoty a slovanskej vzájomnosti. Bol členom krúžku slovenskej národnoobrodeneckej inteligencie v Pešti a Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej. V tom čase sa vzdal bernolákovčiny a priklonil sa k myšlienke československej jazykovej jednoty.

Pod vplyvom Kollárových všeslovanských myšlienok rozvíjal slovenskú vzájomnosť počas pôsobenia v Chorvátsku, kde popri Ľ. Gajovi a J. Draškovičovi patril k vedúcim osobnostiam ilýrskeho hnutia. Pracoval v oblasti vzdelávania a výchovy chorvátskej mládeže, čím si vyslúžil úctu a uznanie v popredných záhrebských kruhoch. Na záhrebskej akadémii, kde pôsobil sedemnásť rokov, prednášal filozofiu, etiku a grécky jazyk. Zaslúžil sa o zavedenie prvých prednášok chorvátskeho jazyka do škôl a používanie chorvátčiny vo verejnom živote, vydávanie chorvátskych literárnych pamiatok a rozvoj chorvátskeho jazyka, zúčastnil sa na vydávaní chorvátskych novín (Illirske narodne novine, Danica Hrvatska, Katolički list Zagrebački). Bol spoluzakladateľom a funkcionárom spolkov – hudobného spolku (1835), Čitaonica zagrebačka (1838), Gospodárskeho družstva (1841), Matica ilirska (1842), Narodni dom v Záhrebe (1847)a i.

Po návrate z Chorvátska bol u Slovákov pomerne neznámy. Diecézu prevzal v úbohom stave. Najprv pozdvihol hospodársky a duchovne svoje biskupstvo, pritom začal nepretržite pracovať pre národ a za národ slovenský. Jeho veľkosť spočíva v tom, že svoju vysokú cirkevnú funkciu chápal ako nezištnú službu vlasti, ktorej chcel vydobyť krajšiu budúcnosť. Vo svojej dobe patril k najlepším biskupom bývalého Uhorska. Podarilo sa mu v krátkom čase znovu zorganizovať duchovnú činnosť vo všetkých farnostiach a za cenu vlastného strádania postaviť diecezálne inštitúcie na pevnejší hospodársky základ.

V 50. rokoch 19. storočia podporoval na Slovensku ideu československej jazykovej jednoty, vydávanie časopisov v bibličtine, myšlienku založenia slovenskej celonárodnej kultúrnej inštitúcie. V 60. rokoch spolupracoval s K. Kuzmánym. Rozvinul novú kampaň za zakladanie slovenských škôl. Celou váhou svojej biskupskej autority sa zasadzoval za povznesenie slovenského školstva vo svojej diecéze a najmä vo svojom sídelnom meste. Školstvo považoval za základ národnej vzdelanosti. Preto sa podujal zakladať školy a už založené reformovať, aby sa slovenská mládež mohla vzdelávať v rodnom jazyku. Prejavoval hlboký záujem o dedinské školy. Pri každej návšteve farnosti vošiel aj do miestnej školy, prezrel si ju, poradil a pomohol v čom mohol.

Jedným z jeho významných skutkov bolo poslovenčenie a zrenovovanie banskobystrického gymnázia, ktoré sa v druhej polovici 19. storočia stalo centrom slovenského národného vzdelávania. Postupne preto prijal do školských služieb profesorov Slovákov E. Černého, K. Černého, J. Loosa, F. Mráza a iných. Riaditeľom sa stal známy organizátor škôl Martin Čulen. Jeho pričinením sa na gymnáziu stala popri maďarčine a nemčine vyučovacím jazykom slovenčina. Už po roku 1849 sa tu vyučovalo po slovensky najprv náboženstvo, postupne aj iné predmety. Gymnázium bolo povýšené z nižšieho na vyššie a ako prvé umožňovalo študovať aj chudobným študentom. Dbal na to, aby škola bola slovenskou a bránila nielen cirkevné, ale aj národné záujmy.

Keďže mal ušľachtilú povahu a bol vždy ochotný pomôcť, zriecť sa vlastného pohodlia a majetku v prospech iných, vo veľkom rozsahu sa venoval charitatívnej činnosti. V roku 1856 bolo pri gymnáziu zriadené alumneum – ústav, ktorý poskytoval lacno alebo zadarmo obed chudobným žiakom. Jeho snaha o vzdelávanie učiteľov pre slovenské školy bola zavŕšená v tom istom roku, keď bol v Banskej Bystrici otvorený Učiteľský ústav (preparandia). Seminár sa stal nielen dôstojným stánkom teologickej vedy, ale aj centrom národného a kultúrneho obrodenia. Moysesovi nástupcovia na banskobystrickej biskupskej katedre tento stav nestrpeli, a tak sa seminár koncom minulého a začiatkom nášho storočia stal miestom šovinistického národnostného útlaku.

Obnovil vydávanie časopisu Cyrill a Method, ktorý sa v hojnej miere zaoberal školstvom a otázkami výchovy. Podporoval zároveň slovensko–latinský seminár a vytvoril fond na založenie dievčenského výchovného ústavu (vznikol až po jeho smrti). Štipendiami a knihami nepretržite podporoval študujúcu mládež. Boli medzi ňou i neskôr významné osobnosti našich národných dejín – napríklad hudobný skladateľ Ján Levoslav Bella, ktorého podporoval najmä na štúdiách vo Viedni.

V slovenskom národnom hnutí, po prehodnotení kollárovskej koncepcie česko-slovenskej literárnej a jazykovej jednoty, ako významný cirkevný dejateľ sa postavil do čela slovenského národného pohybu. R. 1861 viedol slovenské vyslanectvo k cisárovi Františkovi Jozefovi I., ktoré predložilo žiadosti slovenského národa – Memorandum národa slovenského, obsahujúce základné národné, politické, hospodárske a kultúrne požiadavky Slovákov, a návrh Privilégia o politicko-právnej organizácii slovenského okolia v rámci Uhorska, zabezpečujúce rovnoprávnosť slovenského národa v Uhorsku. Vláda zobrala na vedomie požiadavky Slovákov a povolila založenie Matice slovenskej.

Po založení Matice slovenskej r. 1863, o povolenie ktorej sa významne pričinil, ho zvolili za predsedu tejto prvej slovenskej úradne povolenej kultúrnej ustanovizne a v tejto funkcii usmerňoval jej činnosť v záujme všestranného rozvoja národnej kultúry, vedy, vzdelávania a ľudovýchovy. Spolu s prvým podpredsedom, evanjelickým superintendentom Karolom Kuzmánym, predstavovali na čele Matice dvojicu takmer legendárnu, symbolizujúcu preklenutie konfesionálnych rozporov. Zrodila sa tak moysesovsko-kuzmányovská tradícia, symbol jednoty národa, tolerancie a vznik moderného ekumenizmu. Spojenie “Moyses-Kuzmány” sa stalo heslom matičných rokov a ich spolupráca a vzájomné porozumenie sa stali príkladnou i pre ďalšie generácie. Obaja boli vzájomne spojení vzťahom k národu a úlohou v cirkvi.

Na založenie MS sa zbieral celý národ. Keď nebolo dosť financií na stavbu matičnej budovy, slovenskí národovci požiadali o pomoc ľud. A ten ukázal veľkú morálnu silu. Zbieracie hárky - Knižtičky pre grajciarové zbierky na Dom MS, ktoré sa uchovali, podávajú krásne svedectvo o tom, čo vtedy dokázala vôľa jednoduchých ľudí. Dávali zväčša z mála - málo. Obetavosť darcov ilustruje zaujímavým príkladom Michal Eliáš, keď uvádza, že: “99 obyvateľov Hýb - nádeníkov, ovčiarov, murárov, roľníkov a remeselníkov - zozbieralo spolu 7 zlatých a 78 grajciarov (asi 16 Sk), alebo že slovenské devy osemkrát obetovali po jednom grajciari”. Koľko asi bolo týchto darcov, aby sa zozbieralo vyše 70 tisíc zlatých? Vďaka zbierke už dva roky po založení MS dňa 6. 8. 1865 slávnostne otvorili Národnú svetlicu, z ktorej dostavbou potom vznikol Dom MS.

Zaslúžil sa o rozvoj školstva, najmä o vybudovanie banskobystrického gymnázia, vydal matičné prejavy, pohrebné kázne, pastierske reči a listy, hospodársky spis Myšlienky o záhradníctve (1865), venoval sa aj tvorbe náboženskej literatúry, písal prejavy z valných zhromaždení Matice slovenskej. Pričinil sa o založenie Spolku sv. Vojtecha.

Uvedomoval si význam cyrilo-metodskej tradície pre Slovákov a veľmi sa staral nielen o jej propagáciu, ale aj o šírenie a udomácnenie úcty k sv. Cyrilovi a Metodovi vo vedomí slovenského ľudu. Za najvhodnejšie obdobie na oživenie pamiatky sv. Cyrila a Metoda považoval jubilejný rok 1863 – tisíce výročie príchodu solúnskych vierozvestov sv. Cyrila a Metoda . Jeho zásluhou Svätá stolica v Ríme súhlasila, aby sa sviatok Cyrila a Metoda svätil 5. júla. Štefan Moyses bol v našich národných dejinách osobnosťou, ktorá bola rešpektovaná celým národom bez ohľadu na vzdelanie, pôvod, či konfesiu. Vo všetkých snahách vidieť paralelu s činnosťou solúnskych vierozvestov, ktorí podporovali vznik slovanského učilišťa ako popredného literárno-pedagogického strediska na Veľkej Morave. Právom ho považovali za otca národa. Rovnako si ho ctili slovenskí katolíci aj evanjelici.

Je priam symbolické, že náhle zomrel vo svätokrížskom kaštieli v deň sviatku sv. Cyrila a Metoda, kedy sa slávilo 1000. výročie smrti slovanského apoštola sv. Cyrila. Je pochovaný v biskupskej krypte v rímsko-katolíckom kostole Povýšenia Svätého Kríža vo Sv. Kríži nad Hronom (dnes Žiari nad Hronom).
Sochu Štefana Moysesa v nadživotnej veľkosti vytvoril v roku 1999 akademický sochár Milan Ormandík. Socha stojí pred Domom kultúry na Námestí Matice slovenskej.

Pôsobenie
1819 - 20 vychovávateľ a súkromný učiteľ v rodine kráľovského radcu Alexandra Lypthayho v Hontianskej Sečianke
1821 vysvätený za kňaza ostrihomského arcibiskupstva
od 1821- 28 kaplán v Szent Endre, Bzovíku, Kurpine, Tesároch nad Žitavou, Tölgyesi
1828 - 29 slovenský kazateľ v Pešti
1830 - 47 panovník ho vymenoval za profesora Kráľovskej akadémie v Záhrebe, kde prednášal filozofiu, metafyziku, logiku, etiku v latinčine, ale aj v gréčtine
1831 zaviedol prvé prednášky chorvátskeho jazyka v Záhrebe; zaslúžil sa o vydávanie prvých chorvátskych novín
1834 zakladateľ chorvátskej žurnalistiky
1834 - 45 dôverník rakúskeho ministra polície Sedlnitzkého
1836 - 43 cenzor a revízor záhrebskej tlače, novín, časopisov a kníh; z funkcií bol na nátlak maďarských vládnucich kruhov suspendovaný
1841 popri Ľ. Gajovi a J. Draškovičovi bol jednou z troch vedúcich osobností ilýrskeho hnutia
1842 spoluzakladateľ a člen Matice ilýrskej (Matice chorvátskej)
1847 - 48 Záhrebská kapitula ho zvolia za svojho zástupcu na Uhorskom sneme v Bratislave, kde ako chorvátsky veľvyslanec zastupoval chorvátsku národnú stranu a postavil sa na obranu národnostných záujmov Chorvátov.
1847 - 50 záhrebský kanonik
1848 rektor diecézálneho seminára v Záhrebe, vyslanec na uhorskom sneme a člen prvej chorvátskej krajinskej vlády vedenej bánom J. Jelačicom; náčelník oddelenia pre otázky školstva a cirkvi
1848 - 49 cisársky dôverník za Chorvátsko vo Viedni
1849 - 50 vydavateľ a redaktor novín Katolički list Zágrebački
od marca 1851 žil v Žiari nad Hronom
1851 - 69 biskup banskobystrickej diecézy v Sv. Kríži nad Hronom (terajší Žiar nad Hronom), namiesto ponúknutej rezidencie v Banskej Bystrici.
1852 - 57 finančne podporoval a vydával v Banskej Bystrici časopis Cyrill a Method, ktorý sa zaoberal otázkami školstva a výchovy
1856/57 v Banskej Bystrici založil učiteľský ústav (preparandiu), ktorá vychovávala kvalifikovaných učiteľov pre katolícke školy jeho biskupstva, staral sa o rozvoj slovenských ľudových škôl i nedeľných škôl pre dospelých, pre kňazov zaviedol kurzy pedagogiky
1861 spoluautor Memoranda národa slovenského a vedúci delegácie, ktorá ho v decembri odovzdala panovníkovi Františkovi Jozefovi I.
1863 vedúci matičnej delegácie vo Viedni; spoluzakladateľ a prvý predseda Matice slovenskej; tajný radca; ako veľký ctiteľ slovanských vierozvestov Cyrila a Metoda, vydal pri príležitosti tisícročného jubilea ich príchodu na Veľkú Moravu, osobitný pastiersky list a pričinil sa o celonárodné oslavy tejto udalosti. Zaslúžil sa aj o uznanie 5. júla ako pamätného dňa príchodu solúnskych vierozvestov na naše územie.

Pamiatky, pocty

tvorba

Vydaná knižne
1836 Oratio que literariam juventutem ad R. Academiam zagrab. Sociumque archígymnasium initio anni schol. 1836 - 37 comparentem ...
1838 Pesmu preosvetjenomu i velikomožnomu gospodinu Nikoli Zdenčaju Zahromičgradskomu
1864 Reč, ktorou otvoril valné zhromaždenie Matice slovenskej v Turčianskom Sv. Martine
1865 Myšlienky o záhradníctve vôbec a štepárstve obzvlášte

Vydavateľ diel staršej chorvátskej literatúry

bibliografia

Pozdravné listy Štefanovi Moysesovi v rokoch 1861-1863. Zv. 2. Zostavil Anton Augustín Baník. Druhé nezmenené vydanie. Martin: Matica slovenská 1969 . 159 s. – vyšlo v edičnej činnosti IV. Teória a výskum – Monografie – Výskum dejín Matice slovenskej 
Kocák, Michal: Štefan Moyses 1797-1869. Súbor 12 pohľadníc. Epocha, Bratislava 1969 , pre Slovenský úrad pre tlač a informácie.
Denár, Ján: Požehnaný Otče národa slovenského. In: Slovenské národné noviny.- Roč. 8, č. 43 (1997), s. 8-9.
Franková, Libuša: Zo siroty najvyššia autorita. In: Historická revue.- Roč. 8, č. 8 (1997), s. 17-18.
Kružliak, Imrich: Moyzes a Slovensko: Odkaz veľkého biskupa. In: Literárny týždenník.- Roč. 10, č. 43 (23.10.1997), s. 7.
Petrovský, Karol: Prvý matičný predseda: pred 200 rokmi sa narodil Štefan Moyzes. In: Národná osveta.- Roč. 7, č. 14 (1997), s. 9.
Vojanský, Svetozár Hurban: Život Štefana Moysesa/ Svetozár Hurban Vajanský.- Martin: Matica slovenská, 1997.
Moyzes, Štefan: In: Reprezentačný biografický lexikón Slovenska.- Martin: Matica slovenská, 1999.- s. 232.
Žišková-Moroňová, Katarína: Príbeh Štefan Moyzes. In: Literárnomúzejný letopis 29. Martin: Matica slovenská, 1999.- s. 71-124.
Brendla, Gabriel: Kňazský a biskupský profil Štefana Moysesa. In: Literárnomúzejný letopis 29.- Martin: Matica slovenská, 1999.- s. 193-201.
Moyses (Moyzes), Štefan. In: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. In: Bratislava: Lúč, 2000.- s. 956-957.
Chilová, Kamila: Nezabúdame, pokračujeme: v Michalovciach odhalili pamätnú tabuľu Š. Moysesovi. In: Slovenské národné noviny.- Roč. 11 (15), č. 8 (2000), s. 11.
 (vs): Významné podujatie. In: Prešovský večerník.- Roč. 11, č. 2632 (15.12.2000), s. 4 (odhaleni pamätnej tabule).
Chilová, Kamila: MO MS v Prešove osemdesiatročný: v rámci jubilea tiež odhalenie pamätnej tabule Š. Moyzesovi. In: Slovenské národné noviny.- Roč. 12 (16), č. 4 (13.02.2001), s. 10.
Eliáš Michal: Otec národa – Štefan Moyses. In: Slovenské národné noviny.- Roč. 13 (17), č. 22 (2002), s. 5.
Žabková,Soňa: Nikdy sa neodťahoval od služby národu: Štefan Moyses: „Nad blaho môjho národa nenie mi nič vznešenejšie.“ In: Verejná správa.- Roč. 58, č. 10 (2003), s. 26-27.
Moyses a Kuzmány: Spoločná práca katolíkov a evanjelikov v slovenskej kultúre - Štefan Krčméry, Eugen Klementis. Turčiansky Sv. Martin: Matica slovenská, 1927, 72 s.
PhDr. Štefan Moyses - Andrej Kliman. Turčiansky Sv. Martin: Matica slovenská, 1948, 230 s.
Storočná pamiatka narodenia Štefana Moysesa, biskupa baňsko-bystrického, Jeho veličenstva skutočného tajného : 1797-1897 Turčiansky sv. Martin: Kníhkupectvo-nakladateľský spolok, 1897, 191 s.
Hudba v Banskej Bystrici v období pôsobenia biskupa Dr. Štefana Moysesa / Emanuel Muntág zost.. - Martin : Matica slovenská, 1998, 61 s.
Štefan Moyses a chorváti: Na 150. výročie narodenia Štefana Moysesa / Rudo Brtáň. - Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1949, 67 s.
Pozdravné listy Štefanovi Moysesovi v rokoch 1861-1863 / Anton Augustín Baník zost. - Martin : Matica slovenská, 1947, 159 s.
Štefan Moyses v slovenskej poézii: historicko-štylistický pohľad / Elena Podobová , Renáta Hlavatá konzultant. - Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa, 1999, 113 s.
Život Štefana Moysesa / Svetozár Hurban Vajanský - Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1947, 204 s.
Život Štefana Moysesa / Svetozár Hurban Vajanský - Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1936, 195 s.
PhDr. Štefan Moyses : (24.10.1797 - 5.7.1869) / Belo Polla - - Martin : Matica slovenská, 1997, 51 s.
Život Štefana Moysesa: Matičné reči biskupa Štefana Moysesa a ich buditeľský význam / Svetozár Hurban Vajanský - Martin : Matica slovenská, 1970, 219 s.
Život Štefana Moysesa / Svetozár Hurban Vajanský - Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1997, 202 s.
Hlavatá, Renáta: Zakladateľ tradície. Cyrilo-metodské dedičstvo a Štefan Moyses., 8/1999 Historická revue.
Hlavatá, Renáta: Cyrilo-metodská tradícia v diele Štefana Moysesa. – In: Literárnomúzejný letopis. 29. Red. I. Sedlák. Martin, Matica slovenská 1999, s. 202 – 209.
Dvonč, L.: Štefan Moyses, či Štefan Moyzes? — 3, 1969, s. 363.
Polla, Belo: Monografia PhDr. Štefan Moyses (24. október 1797–5. júl 1869). 1947, druhé, rozšírené a prepracované vydanie roku 1997.