Elektrotechnická fakulta Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave

Po absolvovaní vysokej školy začal v roku 1970 pracovať v Československej televízii ako technik televízneho obrazu. O rok na to prišiel do Ústavu technickej kybernetiky SAV za odborného asistenta pri vývoji integrovaných obvodov pre počítače.

V roku 1972 opustil technický odbor, ktorý vyštudoval, a rozhodol sa pre prácu novinára a fotoreportéra. Prvou zastávkou na tejto ceste bol Československý rozhlas, kde si vyskúšal úlohu redaktora a režiséra spravodajstva. Tu si osvojil pohotovosť a schopnosť byť vždy tam, kde sa niečo deje. Zlákalo ho však písané slovo a obraz. Aj preto sa rozhodol pre postgraduálne štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Tak sa začala jeho cesta po viacerých redakciách týždenníkov (Svet socializmu, Život, Mladé rozlety), kde pripravoval reportáže, rozhovory i menšie články o vede, technike, ale aj kultúre.

V roku 1990 sa stal vedúcim oddelenia vedy a techniky v novovzniknutej Národnej obrode. O dva roky neskôr začala jeho púť voľného píšuceho novinára a fotoreportéra. Do televízie sa vrátil na prelome storočia ako tlačový tajomník, aby v roku 2004 nastúpil na rovnaké miesto v Slovenskej akadémii vied.

Bol nielen milovníkom divadla, ale vďaka výtvarnému cíteniu dokázal objektívom fotoaparátu zachytiť neopakovateľné chvíle atmosféry v stánkoch umenia. Fotografoval svetoznámeho míma Milana Sládka, inscenácie na Novej scéne v Bratislave i v Slovenskom národnom divadle. Neobyčajne rád mal pantomímu, štylizované divadlo, ktoré je pre fotografa otvorenou výzvou na zachytenie výrazu a významu gesta či pohybu. Svoje fotografie prezentoval na viacerých domácich i medzinárodných výstavách.

Sám bol neustále v pohybe. Dvanásť rokov bol členom súboru Technik, dlhoročným členom Slovenského syndikátu novinárov a po roku 1990 sa stal členom a neskôr aj konateľom MENSY, medzinárodnej spoločnosti, ktorej členstvo podmieňuje výsledok v teste inteligencie.