Filmový scenárista:
1968 Niet inej cesty (námet, scenár)
1962 Výlet po Dunaji (námet, scenár)
1958 Posledný návrat (námet, scenár)
Spisovateľ:
Nechcel som byť žid, Kalligram, Bratislava 1994
Letná nedeľa 1991
Svitá, až keď je celkom tma
Ľavicový intelektuál, publicista:
"Ak som v rokoch 1939-1940 vstúpil do strany, nemohol som tušiť, že riadenie spoločnosti môže takto degenerovať, tým menej, že ide o import inde už osvedčený, ktorý našiel v našich končinách vďačnú pôdu. Nemohli sme to tušiť, my všetci, ktorí sme videli v komunizme "novú hviezdu“. Všetko, čo sme v európskej kultúre považovali za hodnotné, bolo protifašistické a nám sa zdalo prirodzené, že je to zároveň socialistické. Škvrny na slnku sme nebrali na vedomie, hoci boli viditeľné už dávno... Intelektuáli prijímali socializmus a tým aj obranu škvŕn na slnku z odporu proti fašizmu, sotva preto, že by si boli preštudovali Marxov kapitál. Teda skôr mravne, pre ilúziu slobody a slobodnej kultúry."
(Juraj Špitzer: Milý Fedor. List z roku 1991, uverejnený OS 1997)
Špitzer zakotvil v Literárnovednom ústave SAV. V 60. rokoch pôsobil ako šéfredaktor Kultúrneho života a v Prahe ako tajomník spisovateľskej organizácie. V Ústave slovenskej literatúry s prestávkami až do roku 1970. Osobitou kapitolou v jeho živote bola určite príprava 4. zjazdu československých spisovateľov v roku 1967, ktorý býva hodnotený ako "prvý organizovaný výbuch proti skostnatenému režimu“ a súdruhovia ho zaň brali na zodpovednosť. Preto musel na začiatku normalizácie odísť z pracoviska i verejného života. Od roku 1970 až do svojej smrti bol nezamestnaný. Koncom rokov šesťdesiatych ešte pripravil do tlače knihu Nechcel som byť Žid (autobiografická reflexia o Slovenskom štáte, Povstaní), ktorá však k čitateľom došla až v roku 1994. Normalizácia ho odsunula na predčasný "dôchodok“. Vo svojej poslednej knihe historicko-filozofických úvah Svitá, až keď je celkom tma sa Juraj Špitzer opäť vracia k problematike židovstva ako súčasti histórie Slovenska. Jeho eseje však ďaleko prekračujú tému židovstva a holokaustu, keď oba tieto fenomény konfrontuje s dvoma totalitami, ktoré sa podieľali na likvidácii židovského obyvateľstva v strednej Európe - fašistická fyzicky a komunistická duchovne. V závere zaznieva nadčasové varovanie, že tí, čo vybranú skupinu pomáhajú likvidovať alebo sú pasívnymi pozorovateľmi, sa sami približujú k vlastnej likvidácii. Špitzer podľa všetkého definitívne precitol.
|
Vítam aktivitu projektu osobnosti.sk a páči sa mi. Častokrát totiž zanedbávame osobnosti vo vzťahu k svojej vlastnej histórií aj vo vzťahu k Slovensku. Cez osobnosti sa poznajú národy a štáty. Osobnosti sú ľudia, ktorí dokážu robiť nielen pre seba, ale aj pre okolie a navyše z ich práce čerpá celá spoločnosť.
Osobnosti sú ľudia, ktorí sa zapísali do dejín a sú autormi niečoho, čo je trvalé a nemá pominuteľnú hodnotu. Čas ukáže najlepšie, ako to vlastne v skutočnosti je. Pretože ozajstné osobnosti nezapadnú prachom.
Pre mňa
je osobnosťou Slovensko ako také. Myslím si, že Slovensko si zaslúži titul osobnosti. A na Slovensku sú to ľudia, ktorí nás takto reprezentujú.
Projekt Osobnosti.sk si veľmi vážim. Považujem za dobré, že vznikol a že sa etabloval v našom spoločenskom
prostredí. Naši ľudia sa takto pripomenú ďalším. Možno to budú pre niekoho vzory, ktoré budú chcieť dosiahnuť. Lebo títo ľudia pomaly, ale isto zaniknú.
Žijeme v dobe, kedy sa osobnosťami stávajú produkty mediálnych kampaní a hviezdy rôznych reality show. Naozajstný význam pojmu osobnosť degraduje. Skutočné osobnosti sú často krát v úzadí a málokedy poznáme práve ich názor na rôzne problematiky našej spoločnosti. Aj z týchto dôvodov vznikla asi pred troma rokmi myšlienka zrealizovať projekt Osobnosti.sk.
